Knihobôľ

Nôž. Rushdieho meditácia po pokuse o vraždu

Nôž Salmana Rushdieho je azda prvá (auto)biografia, po ktorej som siahol takpovediac intencionálne. Niežeby ma nezaujímalo, ako a čím (obľúbení) autori žijú, ale moje čitateľské gravitačné pole viac priťahujú ich príbehy než ich životy. Nepostávam síce za názorovým práporom, že dielo sa dá od života oddeliť, ale domnievam sa, že nazerať naň primárne optikou životopisu je kontraproduktívne.

A chápem, ak sa tomu samotní autori z takých, či onakých dôvodov bránia.

Pokračovať v čítaní

V knižnici som si pýtal na sekeru. Ako som začal čítať, časť prvá

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo je za tým, že čítate? Nie čítanie ako zručnosť, nie čítanie sťa výsledok pedagogického procestu, ale čítanie pre radosť, to osamelé hobby, pri ktorom je nutné všetko a všetkých vytesniť.

A spomeniete si ešte, aké knihy vás doviedli do aktuálneho vkusu? Ja som sa zamyslel, prepadli ma totiž piráti.

Pokračovať v čítaní

Medveď, ktorý tam nebol. Detská kniha ako semiotická výzva

Jedného dňa si vtedy ešte trojročný syn nahodil batoh a začal sa prechádzať z izby do izby. I pýtam sa, že mladý muž, a ty si sa kam vybral? A on mi na to, že: “Idem zistiť, či ja som naozaj Ja.”

Dúfam, že si, odvetil som roztopený. Lebo jednak to bolo krásne, druhak citoval detskú knihu, ktorá patrí u nás medzi najčítanejšie. Medveď, ktorý tam nebol.

Pokračovať v čítaní

Pohřbený obr. Hmla pamäti ako obrana pred násilím

Taká je doba, že človek číta všeličo a všeličo v tom nachádza, hlavne z takej doby, ako je tá naša, a tak som čítal aj román japonského spisovateľa Kazua Ishigura, Pohřbený obr, hoci si nie som istý, či ho písal pre dobu, ako je tá naša.

Ale to je tuším tá vec, ktorú kritici a recenzenti stotožňujú s pojmom nadčasovosť. A je to veru tak, veď povážte:

Pokračovať v čítaní

Píseň krve. Sľubné epické fantasy s istou dávkou nudy

Potreboval som dáku oddychovku a už dlhšie som na Píseň krve požmurkoval. Z viacerých dôvodov: dispozícia v knižnici, (vraj) dospelé fantasy, gemmelovský nádych, (vtedy) nádejný autor, značka vydavateľstva Host, ktoré týmto románom v roku 2015 započalo vydávanie fantastiky, a tak celkovo bol hype okolo toho.

Dočkal som sa fajn world buildingu, jemnej mágie a tajomna, neohrozeného hrdinu, súbojov a intríg, skrátka všetkého, prečo po tomto žánri siaham, ale i tak do mňa domŕzal neodbytný pocit. Pocit nudy.

Pokračovať v čítaní

Malý život. Koľko toho človek vydrží

Prvou knihou, ktorú som teho roku prečítal, sa, dámy a páni, stal román Malý život. A napriek siedmim stovkám strán to bolo celkom rýchle. Je to dosť dávno, čo ma nejaká spoločenská beletria pohltila tak, že som sa do čítania púšťal ešte aj po polnoci s vedomím, že ráno budem troska.

To pohltenie, čitateľský flow naozaj stál za to. Aj napriek depke, ktorú Yanagihara servíruje bagrom. Veď povážte:

Pokračovať v čítaní

Malevolent. Lovecraftovský horor, ktorý sa nedá čítať. Lebo je to audio

Tento text otvára novú kategóriu tohto webu: rozhlasové hry. Môže sa stať, že s jediným, a síce týmto článkom, ale tak už to chodí. Každopádne, verte, neverte, počúvam ich veľa a často a vlastne je až hanba, že ich zmieňujem až teraz. Asi je to aj tým, že vlastne ani neviem, ako ich recenzovať, ale keď nič iné, aspoň skúsim odporučiť.

Dnes sa ponoríme do temného sveta inšpirovaného H. P. Lovecraftom. Vďaka audiosérii s názvom Malevolent.

Pokračovať v čítaní

Oheň. Nad románom o nevere v troskách patriarchátu

Oheň. Román o romániku vydaný v edícii Short s podtitulom „Krátke texty na dlhú cestu cestu.“ Čo by mohlo evokovať ľahké čítanie na cestu do vlaku, pričom v momente, ako človek vystúpi, na knihu zabudne. Ale keďže to vydali v Inaque, také jednoduché to nebude.

V mojom prípade sedí len vlak.

Pokračovať v čítaní

Hora v mori. O svete, v ktorom ľudí chápu viac chobotnice a AI než ľudia samotní

Hora v mori je ďalší zo série (sci-fi) románov, po ktorých som siahol hlavne preto, lebo oceán a more. Viete ako, lodičky, ponorky, a tak, za to môže Ostrov pokladov, ktorý som prečítal ako piatak na základnej škole.

No a tu sú chobotnice. A umelá inteligencia. A „mimozemšťania“. A semiotika. A Hegel. A tak…

Pokračovať v čítaní

Věk kapitalismu dohledu. Ako prebieha boj o budúcnosť ľudstva

Ak je služba, ktorú používame, zadarmo, jej produktom sme my. Hovorieva sa to najmä v kontexte kadejakých „big-tech“ entít ako Facebook, Google, Tiktok. Lenže ono to je, ako ukazuje Shoshana Zuboffová, komplikovanejšie. V knihe Věk kapitalismu dohledu sa nás snaží presvedčiť o tom, že produktom nie sme my, ale naša budúcnosť. Čiže vlastne my, len inak.

Akurát si nie som istý odpoveďou na otázku, čo s tým. Istota ma ale v jednom neopúšťa: ide o jednu z najdôležitejších kníh súčasnosti.

Pokračovať v čítaní