knihy, recenzie, reflexie
Hora v mori je ďalší zo série (sci-fi) románov, po ktorých som siahol hlavne preto, lebo oceán a more. Viete ako, lodičky, ponorky, a tak, za to môže Ostrov pokladov, ktorý som prečítal ako piatak na základnej škole.
No a tu sú chobotnice. A umelá inteligencia. A „mimozemšťania“. A semiotika. A Hegel. A tak…
Pokračovať v čítaní „Hora v mori. O svete, v ktorom ľudí chápu viac chobotnice a AI než ľudia samotní“
Ak je služba, ktorú používame, zadarmo, jej produktom sme my. Hovorieva sa to najmä v kontexte kadejakých „big-tech“ entít ako Facebook, Google, Tiktok. Lenže ono to je, ako ukazuje Shoshana Zuboffová, komplikovanejšie. V knihe Věk kapitalismu dohledu sa nás snaží presvedčiť o tom, že produktom nie sme my, ale naša budúcnosť. Čiže vlastne my, len inak.
Akurát si nie som istý odpoveďou na otázku, čo s tým. Istota ma ale v jednom neopúšťa: ide o jednu z najdôležitejších kníh súčasnosti.
Pokračovať v čítaní „Věk kapitalismu dohledu. Ako prebieha boj o budúcnosť ľudstva“
Mal som obdobie hrubých kníh, ktoré vlastne pokračuje. O viacerých by sa dalo napísať, ale rozhodol som sa zmieniť si tu román Pomsta oceána. Ide o sci-fi, cli-fi, triller nemeckého autora Franka Schätzinga o tom, ako dopadne svet ľudí. Teda, ako by dopadnúť mohol, lebo zatiaľ to nie je pravda, ale mohla by byť.
Dôvod, prečo z toho priehrštia 500+ strán kníh som zvolil túto, je, že ma najviac vytočila.
Pokračovať v čítaní „Pomsta oceána. Keď sa príroda a čitateľ naštvú“
Tento text bude výnimočný písmenom „ä“. Nikdy som po ňom nesiahol toľko ráz ako v nasledujúcich riadkoch. Literární spolek Laury Sněžné je totiž dielom fínskeho autora a Fíni sú národ, ktorý sa nebojí použiť dve „k“ či „ä“ za sebou. Ale o to vlastne nejde, lebo recenzovaný román je o písaní a je len zhoda náhod, že ho napísal ten, kto ho napísal.
Ale schválne, na úvod skúste rýchlo desaťkrát za sebou vysloviť Pasi Ilmari Jääskeläinen.
Pokračovať v čítaní „Literární spolek Laury Sněžné. Kniha, v ktorej sa nájde každý“
Bol som v knižnici, zase raz. Nič konkrétne som nehľadal, len som chcel pookrieť, spomaliť pri vôni kníh z regálov, len tak si nimi prechádzať. Čo-to otvoriť. Prelistovať, rozčítať a nedočítať. Tak som sa napríklad dozvedel, že bývalý „gazda pravice“ napísal beletriu! Zaujalo, skoro som si aj požičal, ale nakoniec som odišiel s útlou knižkou Môj rodný cintorín.
Lebo knihy-neknihy, vyhralo jedlo a Dušan Mitana ma veru presvedčil. Pretože vždy ide o prvú vetu.
Pokračovať v čítaní „Môj rodný cintorín, alebo o prvej vete so zemiakmi a kyslým mliekom“
Niežeby bolo momentálne v živote málo hororu, ale aj napriek tomu, alebo možno práve preto som po dlhšej dobe siahol aj po tom literárnom. Myslím žánrovo, Hladový lán rozhodne nebola hrôza čítať. Čo je fajn. Už menej fajn je, že román Andrewa Michaela Hurleyho vo mne veľmi tie pocity, pre ktoré zvyknem po horore siahnuť, nevyvolal. Niežeby sa k tomu neschyľovalo. Už-už mi vlasy začali dupkom vstávať, tep sa zrýchľovať, potné žľazy pracovať, no zrazu koniec. Čudesný s dôrazom na to čudo.
A to je v kontexte hororovej literatúry, nebojme sa toho slova, zlyhaním. Upozorňujem, že recenzia obsahuje kľúčové spoileri, takže si knihu najprv prečítajte. You have been warned.
Pokračovať v čítaní „Hladový lán je čudesný gotický horor. Viac čudný než desivý“
Prvé zmienky o Tejto izbe som prvýkrát zachytil na Goodreads. Nič zvláštne, až na fakt, že sa tam zjavili ešte skôr, než kniha vôbec vyšla. Napadlo mi čosi o malom slovenskom rybníku, známostiach a potľapkávaní po pleci.
Kniha, resp. krátka novela, napokon vyšla. S marketingovým šumom okolo, že je odvážna, kontroverzná, búra tabu a podobné verbálne lubrikanty na úrovni „zdieľaj, kým zmažú“. Neskôr ju vyradili z Ceny René, kde kto sa vyjadroval a to mi už nedalo. No a teda po prvé: je smutné, že Táto izba sa nedá zjesť vyšla. Po druhé: text Nicol Hochholczerovej fakt stojí za prečítanie.
Pokračovať v čítaní „Táto izba sa nedá zjesť. Ľahko sa číta, ťažko trávi“
Tak som vám dočítal víťaznú prózu českej súťaže Magnesia Litera od Stanislava Bilera. Nazval ju Destrukce, a že ma teda zničil. Je pravda, že v ostatnej dobe sa laureáti kadejakých ocenení a môj vkus míňajú, tak by som mohol byť aj zvyknutý, ale i tak… Konkrétne v tomto prípade môj zásadný problém s predloženým textom je v tom, že autorovi je príbeh ukradnutý, podstatné je posolstvo a tomu podriadil všetko.
Len v takom prípade sa z textu stáva manifest. Konkrétne v tomto prípade manifest toho, že „všichni tady umřeme“.
Pokračovať v čítaní „Destrukce, alebo ako som sa nechal zničiť Magnesiou Literou“
Odkedy sa začala… pardon, odkedy Putin začal vojnu, často rozvažujem nad tým, že kde sa berú ľudia, čo sú schopní to podporovať. Nemyslím Rusov, tam jeden nikdy nevie, čo je obeť propagandy, štátnej šikany, strachu alebo autentickej viery. Mám na mysli tunajších nešťastníkov. Tých, čo nariekajú nad SUV s ukrajinskými značkami, nad pomocou na náš úkor, alebo že vojna zasiahne aj Slovensko (akoby sa to už nedialo…), apod. Lebo všetky reči začínajúce, že „som proti, ale…“ nie sú ničím iným, len zle zamlčanou podporou. Rusku. Sorryjako.
No a pri tomto svojom rozjímaní som si spomenul na Trampoty pana Humbla od Vladimíra Neffa.
Pokračovať v čítaní „Trampoty pana Humbla alebo o ľuďoch, proti ktorým sa nedá brániť“
Poznáte to. Vtrhnete do kníhkupectva, viete, čo chcete, no aj tak odídete s niečím, o čom ste dosiaľ ani nepočuli. Mne napríklad sa to deje neustále, čo je jeden z dôvodov, prečo kamenné kníhkupectvá, antikvariáty a knižnice nikdy, ale že ozaj nikdy nepredčí nejaký eshop. Naposledy sa mi to stalo, keď som sa vybral za voľačím o Číne a odišiel s čímsi o Izraeli. A vzťahoch a láske a smútku a útekoch a väzeniach. Nebudem to naťahovať: Eškol Nevo a jeho debut spred pár rokov Čtyři domovy a stesk.
Román, ktorý som čítal na svoje pomery dlho. Lebo špeciálna vojenská operácia, resp. nebudeme urážať svoju inteligenciu, skrátka a dobre: vojna.
Pokračovať v čítaní „Čtyři domovy a stesk. Ako utiecť z vlastného väzenia“