Niežeby bolo momentálne v živote málo hororu, ale aj napriek tomu, alebo možno práve preto som po dlhšej dobe siahol aj po tom literárnom. Myslím žánrovo, Hladový lán rozhodne nebola hrôza čítať. Čo je fajn. Už menej fajn je, že román Andrewa Michaela Hurleyho vo mne veľmi tie pocity, pre ktoré zvyknem po horore siahnuť, nevyvolal. Niežeby sa k tomu neschyľovalo. Už-už mi vlasy začali dupkom vstávať, tep sa zrýchľovať, potné žľazy pracovať, no zrazu koniec. Čudesný s dôrazom na to čudo.
A to je v kontexte hororovej literatúry, nebojme sa toho slova, zlyhaním. Upozorňujem, že recenzia obsahuje kľúčové spoileri, takže si knihu najprv prečítajte. You have been warned.
Samotný príbeh Hladového lánu je prostý. Rozpráva o páre, ktorý sa vyrovnáva so smrťou svojho päťročného syna Ewana. Richard to skúša pomocou vlastného povolania archeológa, snaží sa nájsť „strom spravodlivosti“ (obrovitý dub slúžiaci ako šibenica), o ktorom sa dočítal v stredovekých drevorytinách z pozostalosti šialeného otca.
Julliettin prístup je pravý opak manželovej činorodosti. Doslova vegetuje v detskej izbe, kde pociťuje prítomnosť syna a čaká na zázrak, ktorý si sľubuje od miestneho okultného spolku.
Čo sa stalo synčekovi?
Tu treba Hurleyho pochváliť, že do necelých dvesto strán dokázal vpratať detektívku (čo sa stalo Ewanovi), mysteriózno-dobrodružný príbeh (bádanie po dávno stratenom objekte) a napokon aj ten horor (prečo sa to všetko deje).
Postupne zisťujeme, že Ewan nebol také neviniatko. Týral ľudí i zvieratá, no nie on je na príčine, ale miesto, kde žijú. Nneúrodná, prakticky mŕtva pôda, po ktorej behá duch istého zločinca, a je to onen duch, čo Ewana navádza na zlé. Klasika, dospelí mu neveria, otec si navráva, že z toho vyrastie, matka sa ho zase pre zmenu bojí. Bodaj by aj nie, keď v istej chvíli zočí, ako sa Ewan pokúsi o otcovraždu.
Že to súvisí s prastarým dubom, a tak celkovo, dedinou, v ktorej žijú, im dôjde neskoro. Richard cez dub totiž nevidí les, Julliete si zase nechce pripustiť, že prisťahovať sa do usadlosti bola chyba. Nežijú ani v obci, ani mimo nej, ľudia ich aj prijímajú, aj neprijímajú, pretože odtiaľ aj sú, aj nie sú, je to uzavretá komunita, ktorá na prišelcov hľadí cez prsty. Konkrétne Richard vie svojej a celé to podčiarkuje jeho (rodičovský) dom:
Když se před vámi takhle najednou zjeví, je to ošklivé místo, říkal si vždycky Richard. Místo na které člověk pohlédne z projíždějícího vozu a pak ho nechá mizet ve zpětném zrcátku s pomyšlením na ony nešťastníky, co zde žijí.
Willoughbyovci v krajine zázrakov
Nebudeme to naťahovať, Richard strom objaví, Julliette sa na seanse s Ewanom stretne, ale čo by to bol za desivý príbeh, keby to nejako nebolo všetko inak. Zo seansy okultného spolku sa vykľuje skôr taká psychoterapia, ktorá má Julliette presvedčiť, že ak už teda cíti Ewanovu prítomnosť, je na čase ho nechať ísť. Pretože v tej podobe, akej ho poznala, sa už nevráti. Julliette si to vysvetlila, že jupí, vráti sa, len inak. A tak neskôr sledujeme ako kočíkuje zajaca.
Zajaca, ktorého kosti predchádzali Richardovmu objavu stromu spravodlivosti. Zajaca, ktorý pred archeologovými očami ožil. Kĺby obalili šľachy, kosti svaly, rozvinula sa srstnatá koža, otvorili očká a šup, mŕtve sa živým stalo. Vcelku desivé, ale na tomto mieste celý text postupne začal strácať na uveriteľnosti. A nie pre zmŕtvychvstalého zajaca, ale preto, že tu to nabúravalo fikčnú logiku a to, ako v nej Hurley vykreslil postavy.
Richard bol ťažký ateista, neveril v posmrtný život, seansu zhadzoval a chcel jej zabrániť, lebo Ewan už skrátka nebol.
Sumou lidské existence je kolagen a fosforečnan vápenatý. A pak už nic.
Problém je, že na neexistencii zázrakov trval aj potom, čo zočil poskakovať dávno mŕtveho zajaca. Chápem, mal empirický dôkaz, že je niečo také možné, bol predsa očitým svedkom, kým ducha Ewana či Boha nikdy nevidel. Iste, možno sa stal obeťou vlastnej neschopnosti priznať si vlastný podiel viny na Ewanovej smrti. Prosto táto diskrepancia mi narúšala čitateľský zážitok.
Hladový lán ponúka hladový záver
Pritom nad toto konkrétne by som sa ešte vedel povzniesť, nebyť záveru. Totižto:
Hladový lán je gotický román. To je taký skôr duchársky, žiadne krvavé gejzíry, zombíci hodujúci na mozgoch. Atribúty si nesie nasledovné (len prepisujem, čo uviedol prekladateľ Ladislav Nagy v doslove):
- príbeh sa odohráva v malom osídlení so svojbytným charakterom, kde
- hlavná postava, zväčša učenec, bádateľ, akademik, ktorá
- objaví pradávno stratený rukopis, rytinu, predmet, a jeho skúmaním
- prebudí driemajúce zlo.
A Hladový lán toto všetko ponúka! Hurley dávkuje informácie pomaly, viac naznačuje, buduje. Až neskôr čosi ukáže, potvrdí či vyvráti, čím nechá na čitateľovi, aby sa s každým dielikom skladačky vytrápil, obraz vytvoril postupne, ako v takom puzzle, kde ani za nič neviete, kam ten kúsok patrí a zrazu sa to zjaví. Skrátka, radosť z čítania.
Hurley ponúka skvelé puzzle nasiaknuté tajuplnou až desivou atmosférou, ktorú tvoria náznaky izolácie, neprijatia, xenofóbie a nevysvetliteľných javov. No a potom, keď sa konečne to zlo prebudilo a naplno prejavilo, tak…
… dostane podobu prerasteného zajaca prisatého na prsník Julliete. Tým sa román končí. A vo mne miesto strachu a nepokoja zostal, údiv a otázka, že WHAT THE ACTUAL FUCK?!
Medze interpretácie
Akože neviem, možno je to narážka na jeho mytologické postavenie v súvislosti s plodnosťou a znovuzrodením, kdesi som sa dočítal, že je symbolom „svetla v temnotách“. Alebo nám Hurley odkazuje na Alicu v krajine zázrakov.
Dokážem si to všelijako interpretovať, aj zmysel nájsť, ale záver ma sklamal. Lebo iste, aj zajac asi dokáže vydesiť, aj v tomto románe sa tak stalo, ale na konci vo mne miesto hrôzy zostal v lepšom prípade pocit, že to vôbec nie je desivé, ale divné. Že to nie je čudesné, lež čudné.
Pripomenulo mi to čítanie románu Diabol a temné vody od Stuarta Turtona. Vcelku napínavý príbeh, ktorý to tiež hral na mysterióznu atmosféru, ibaže si ju nedokázal udržať, z jediného dôvodu: predstaviteľa nadprirodzeného zla autor/prekladateľka nazvali, prosím pekne ponížene, démon Starý Tom. Skrátka, nevedel som sa prestať smiať.
Ale takto. Napriek všetkému je Hladový lán vydareným dielom. U mňa sa zaradí medzi tie knihy na jeden večer, ktoré sú v zásade výborné, len s buď uleteným, alebo nedotiahnutým záverom. V tomto prípade oboje.
Prečítajte si tiež recenziu na Zimní přízrak.
Hladový lán (Starve Acre)
Autor: Andrew Michael Hurley
Preklad: Ladislav Nagy
Vydal: Nakladatelství Argo, 2021
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.