Ovdovelý otec syna s Downovým syndrómom sa dozvie, že je smrteľne chorý. So životom i synom sa rozhodne rozlúčiť výletom. Toto je premisa románu Jesseho Balla, Sčítač. Takto na prvú to znie ako emočne vydieračský brak, prípadne spis o ťažkom živote s postihnutým dieťaťom. No v závere sa z toho vykľula zatiaľ najdojemnejšia kniha, akú som tento rok čítal.
A pritom ani neviem presne definovať, prečo. Možno je to tým, že z predloženého textu nevyžaruje ani tak túžba napísať knižku, ale vyslovene potreba. Tuším sa tomu hovorí vnútorná výpoveď.
Sčítač je do značnej miery bizarný príbeh, obálka hlása spojenie Kafku a magického realizmu, a to asi aj sedí. Hrdina i rozprávač zároveň zanechá vo vedomí blížiacej sa smrti lekárske remeslo a vyberie sa na posledný výlet. Taký trochu pracovný, prijme totiž rolu sčítacieho komisára, cestuje od mesta A po mesto Z a spolu so synom s Downovým syndrómom stretáva a pod rebro značkuje všakovaké sorty ľudí.
Nymfomanku so sestrou, čo ju drží na uzde, detektíva, ktorý priniesol hračku svojmu dieťaťu z miesta činu, žena, čo nedokázala rozlíšiť svojho muža od ostatných, hoci ten už bol nejaký čas mŕtvy. Všetci nejakým spôsobom reagujú na ich príchod, na sčítacieho komisára s chorým synom. Jedni chápavo, iní skúšajú aspoň čosi predstierať, ďalší sú vyslovene neláskaví.
Akoby tu autor zozbieral vlastné skúsenosti, Ball mal totiž brata s Downovým syndrómom, ktorý zomrel ako dvadsaťštyri ročný. Na konci knihy sú aj fotografie, ale nie samoúčelne, majú svoje referencie v texte. Je to azda ten najzásadnejší prvok, ktorý knihu rámcuje nie ako psychedelický roadtrip, ale ako tú vyššie zmieňovanú vnútornú výpoveď. Ale pozor, Ball nikoho nehodnotí, to predsa nie je úlohou ani jeho, ani sčítacieho komisára:
Sčítací komisař nepřichází jako dítě k domečku pro panenky, v němž všechno vidí a všemu rozumí. Nestrkáme nos pod střechu, abychom něco zjistili. Situace je vlastně opačná.
Ó áno, sám to poznám, častokrát totiž pri interakcii s inými zistím oveľa viac o sebe než o tých druhých. A to vám poviem, nie vždy som zo seba nadšený. Ale späť ku knihe.
Kormorán a šťastie
Nad všetkým sa vznáša motív kormorána, krídla rozpína aj na obálke. Dlho som rozvažoval, prečo, načo, až mi čosi naznačila pasáž, v ktorej Ball spomína Miltona. Ten dal vo svojom diele Satanovi podobu práve tohto vtáka. Vtáka, ktorý vie výborne plávať, ale lietanie ho pre krátke krídla unavuje. Ballovi príde logické, že Miltonov Satan má práve túto podobu, pretože kde inde by sa zvrhlý anjel mal cítiť nesvoj než na nebi? Kde inde by sa rodina s Downovým syndrómom mala cítiť nesvoja, ak nie medzi „normálnymi“ ľuďmi?
Ale to predsa neoberá o možnosť šťastného bytia. A mal by som si prečítať Stratený raj.
Ballova kniha nie je (seba)ľútostivým textom o ťažkom živote s hendikepom. A už vôbec nie ťažkaním si nad životným údelom, napokon na jednom mieste zmieni aj „teóriu“ o hľadaní si adekvátneho životného bremena. V skutočnosti som čítal chválu na život, na schopnosť tešiť sa aj v momentoch, kde iní vidia útrpný údel. Ako v prípade doktora v továrni na laná, ktorému otec v detstve odťal palec. Na prvý pohľad týrané dieťa, krutí rodičia, ktorí mu však v kontexte štatistík úmrtnosti v tej továrni chceli len zachrániť život. A tak sa stal podnikovým lekárom, vďaka čomu všetkých ostatných prežije.
Sčítač: Neuchopiteľný pocit
Keď som knihu zatvoril, tak som vlastne nevedel ani nie tak, čo si myslieť, než to, ako to verbalizovať. A keď si to tak po sebe teraz čítam, stále nie som spokojný, vôbec sa mi samého seba nepodarilo vystihnúť. Ale s tým sa už zmierim, čo mi iné ostáva. Každopádne:
Cítim vlhkou černou hlínu a vzpomínam na dny na zahradě, kdy jsem se mohl rozběhnout k ženě nebo k synovi. Přesto jsem to neudělal.
Tieto slová vo mne pretrvali ešte niekoľko dní po prečítaní, bránili tomu, aby som sa pustil do inej beletrie. Nechcel som toto priznanie, výzvu i varovanie v jednom, a celkový dojem z knihy, unáhlene vytlačiť čímsi iným.
Viem, znie to pateticky, svoju rolu v tom hrá aj moja aktuálna životná situácia, neprenosná skúsenosť, ale čo narobím, nepomôžem si, dojal som sa normálne. A to som si vedomý skutočnosti, že nedokážem v plnosti pochopiť Ballovu situáciu. A vie to aj on, veď ako sám píše v doslove:
Myslím, že někteří z vás na těchto stránkach poznali to, co sami zažili. Pro jiné snad byly podnětem k nové zkušenosti.
A ja rozhodne spadám do kategórie „jiné“ bez toho „snad“.
Sčítač (Census)
- Autor: Jesse Ball
- Preklad: Sylvia Ficová
- Vydal: Kniha Zlín, 2019
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku. Alebo si prečítať, čo je to Knihobôľ vlastne zač.