Potreboval som dáku oddychovku a už dlhšie som na Píseň krve požmurkoval. Z viacerých dôvodov: dispozícia v knižnici, (vraj) dospelé fantasy, gemmelovský nádych, (vtedy) nádejný autor, značka vydavateľstva Host, ktoré týmto románom v roku 2015 započalo vydávanie fantastiky, a tak celkovo bol hype okolo toho.
Dočkal som sa fajn world buildingu, jemnej mágie a tajomna, neohrozeného hrdinu, súbojov a intríg, skrátka všetkého, prečo po tomto žánri siaham, ale i tak do mňa domŕzal neodbytný pocit. Pocit nudy.
Píseň krve je prvým dielom série Ve stínu krkavce britského spisovateľa Anthony Ryana. Autor nám rozpráva príbeh Vélina al Sorny, ktorého otec, Pán bitiek (akože generál generálov), odvádza do pevnosti, v ktorej sa otca musí vzdať, pretože sa z neho stane bojový mních. Malý Vélin vstupuje do kláštora Šiesteho rádu, kde z dieťaťa ukujú neohrozeného obrancu Viery, ktorú treba aj šíriť, aj brániť. Ďalšie rády sa venujú liečeniu, bádaniu či inkvizícii (nie je prvý, kto námet čerpá v náboženstvách).
Od začiatku som mal dojem, že čítam nejaký román z univerzitného prostredia napasovaný do fantasy, akéhosi Harryho Pottera, akurát miesto Rokfortu sme kláštore, ale inak je všetko rovnaké – svojskí učitelia (čiže majstri) i spolužiaci (bratia), nebezpečné skúšky, ktoré sa dajú aj neprežiť.
Na počiatku nudy je píseň krve
Nemám v úmysle sa tej podobnosti vysmievať, len mi tak vŕta hlavou otázka rozdielu medzi kvalitným spodobnením a lacnou napodobeninou. Keď dovŕta, dám vedieť, každopádne, v britskej literatúre má tento žáner silné miesto, tak prečo naň nenadviazať aj cez fantasy, veď Ryan v tomto nie je ani prvý, ani posledný (Le Guinová s Čarodejom Zememorí či Kuang s Babelom vedia svoje), navyše Píseň krve môžeme čítať aj ako životopis. Nuž a štúdium, výmenné pobyty i iniciačné skúšky predsa do životopisu patria, všakže… A okrem toho Ryan sa priznáva aj ku Gemmelovi, ktorého nejeden príbehový rámec pozostával z “from zero to hero” konceptu.
Späť k našej pesničke: Vélin rastie, mocnie, tvrdne vo svete a navyše v sebe objavuje čosi čarodejné. A to je prúser, pretože Viera čosi také neakceptuje, kriminalizuje, ostrakizuje to a haní pomenovaním Temné sily. A to je síce sľubná pôda na konflikt, s ktorým sa Vélin musí vyrovnať, ibaže z nej náš hrdina zožal najmä úrodu v podobe schopnosti vedúcej k nude zmienenej v úvode.
Vďaka nej totiž náš hrdina vyviazne z každého nebezpečenstva, vždy ho pred ním varuje, odhalí klamstvo, dodá silu. Je to vlastne zbroj, zbroj najmocnejšia z najmocnejších, zbroj v angličtine známej ako “plot armour”, aktivuje sa, keď je všetko stratené a autorovi sa nechce veľmi premýšľať, ako hrdina vyviazne z konopí. Mimochodom, to “ako” sa vždy pretaví do násilia. Vždy. Ani počas pobytu v Piatom ráde, ktorý sa venuje liečeniu, si nedal pokoja. Ale aspoň mu za to sestra Šerin (ak si dobre pamätám) patrične vynadala, keď už sa autor nezdržal. Ale aby som bol spravodlivý, konkrétne v tomto prípade to malo svoj celkom opodstatnený dôvod.
A chápem, ono je to jeden zo znakov žánru, navyše Vélin neštuduje jógu, ale boj, a hentotamto, ale keď sa náš hrdina dostane do problémov a ja už po päťdesiatej strane na horizonte očakávania pozorujem len krv ako dôsledok riešenia a nemýlim sa, prestane to baviť. Nepomáha ani čoraz častejšie fňukanie nad sebou samým, kde si v jednom kuse priznáva, že je vrah. No hej, je, viem, čo ja s tým… Podstatné je, že nemám problém s týmto konceptom ako takým, ale skôr s prevedením. Strácam totiž motiváciu držať Vélinovi palce, pretože v skutočnosti nikdy o nič nejde, ohrozenie je len zdanlivé.
Koniec dobrý, všetko dobré
K obratu môjho vnímania predloženého textu došlo až v závere, keď na rozkaz kráľa Janusa na základe vyfabrikovaných dokumentov vtrhli do susedného Cisárstva, aby zabrali tri mestá. Jednak sa tam už naplno rozvinuli vzťahy, došlo aj na emócie, poodkrylo tajomstvo zakázaného Siedmeho rádu, a tak celkovo, dospel nielen Vélin, ale aj worldbuilding. Ešte aj Vélin sa držal na uzde.
Paradoxne je to práve osud Ryanom vykresleného sveta, čo vo mne ešte ako tak uchováva motiváciu pustiť sa do ďalšieho dielu. Kým Vélinov príbeh sa mi javil pomerne priamočiary, predvídateľný, svet je plný tajomstiev a Ryan ho odkrýva naozaj umne, striedmo. Ale tak už to býva, vo fantasy býva svet ďalším hlavným protagonistom.
Keď sme už pri ume, tak jednu vec musím Ryanovi nechať. Vélin je zároveň rozprávačom príbehu, pretože v skutočnosti je kniha len zápisom istého Verniera, pisára Cisárstva, ktoré Vélina zajalo. Verniér jednotlivé časti uvádza vlastným opisom, vďaka čomu dostávame aj iný než Vélinov kontext. Čo ma privádza na myšlienku, že Vélin, resp. Ryan, nám nehovorí vo všetkom pravdu a už tobôž nehovorí všetko.
Prisámvačku, ešte niekedy okolo päťstej strany som si hovoril, že no dobre, už to dorazím, keď som sa dostal sem, potom preč s tým. No o sto strán ďalej sa ozvala zvedavosť i zhovievavosť. Predsalen, je to prvotina, v tej dobe bol Ryan len začínajúci autor, čoby som ja dal za to, aby som také čosi dokázal napísať. (Nehovoriac o tom, že ide o debut a teraz už môže byť autor niekde úplne inde).
No či a kedy túto zvedavosť uspokojím, to som sa veru ešte nerozhodol.
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.
Píseň krve (Blood Song)
Autor: Anthony Ryan
Preklad: Jakub Kalina
Vydal: Host, 2014