Hora v mori je ďalší zo série (sci-fi) románov, po ktorých som siahol hlavne preto, lebo oceán a more. Viete ako, lodičky, ponorky, a tak, za to môže Ostrov pokladov, ktorý som prečítal ako piatak na základnej škole.
No a tu sú chobotnice. A umelá inteligencia. A „mimozemšťania“. A semiotika. A Hegel. A tak…
Príbeh románovej prvotiny amerického bývalého diplomata Raya Naylera je vlastne jednoduchý. Vo svete technologicky vyspelom, ale ekologicky vyprahnutom, dochádza k stretnutiu tretieho druhu. Podobne, ako to bolo v Pomste oceána, ani tu však neletíme medzi hviezdy, ale ponárame sa pod hladinu pozemských vôd. Na odľahlom súostroví istá big-tech spoločnosť vytvorila rezerváciu sťaby poslednú oázu farbistého podmorského biotopu. Na a v tom biotope, kde bolo-tam bolo, žili chobotnice, ktoré vykazovali doslova vražedné známky inteligencie.
Do tohto uzavreného sveta pricestuje morská biologička Ha Nguyenová a spoločne s androidom Evrimom pod dohľadom istej vojnovej veteránky sa snažia tieto chobotnice jednak prebádať, jednak pochopiť, naučiť sa ich jazyk, položiť základy života spolu, nie vedľa seba. Do toho sa rozvíjajú ešte príbehové linky dvoch ďalších postáv, aby sa to celé v závere trochu násilne preťalo, ale o tom neskôr.
Honba za proteínom
Román je koncipovaný tak, že pred každou kapitolou si čitateľ prečíta nejakú akademickú múdrosť z fiktívnej publikácie buď zmieňovanej Nguyenovej (Ako myslia oceány), alebo majiteľky big-tech spoločnosti Arnkatly Mínervudóttirovej-Chanovej (Stavba myslí). Následne pokračuje kapitola, ktorá rozvíja jednu z príbehových línií.
Prvú sme si už načrtli vyššie, druhá rozvíja príbeh Eika. Je to muž, ktorého si akási tajomná spoločnosť najme na hacknutie androida Evrima. No a tretia nás zase zavedie na Uškatec, otrokársku loď brázdiacu zdevastované oceány, aby lovila zbytky toho, čo zostalo. Že ide len o profit dokazuje aj to, ako svoj úlovok, produkt nazývajú. nijaké plody mora, ale morský proteín.
Hora v mori sa číta rýchlo. Kapitoly sú krátke a navyše plynutie textu akceleroval fakt, že som často mal pocit, že čítam niečo povedomé. Filozofické predslovy ku kapitolám sú čriepky zo všakovakých teórií, zakopneme o Wittgensteinove „hranice nášho jazyka sú hranicami nášho sveta“, zamyslíme sa nad ľudskou sebahodnotou, že len vo vzťahu k iným môžeme manifestovať sami seba, to je Hegel, ak sa nemýlim, nahliadneme na povrch povrchu úvodu do úvodu semiotiky, keď sa ktosi-kdesi zamyslí nad vzťahom signifiant k signifié, symbolov k svetu. Objektívnu realitu spochybníme aj Platónovým podobenstvom o jaskyni, čím sa dostaneme k postštrukturalizmu a koncept vecí, ktoré sú aj bez toho, aby sme o nich vedeli, teda, že vyvalený strom je vyvalený aj bez nášho vedomia, nehovoriac o tom, že prívlastok „vyvalený“ je zase len ľudský produkt. Vníma strom sám seba ako vyvalený? Vníma vôbec? Alebo otázka, čo zaznie priamo v knihe:
Aké je to byť netopierom?
Toľko otázok! Žiadne odpovede!
Pardon, nechal som sa uniesť, končím, zavalili ma obavy, že si tu šijem kabát akademickej hanby, tak to ukončím rovno pri navliekaní nite… Ale už len skutočnosť, že ma Hora v mori primala zaspomínať si na časy písania diplomovky, dni trávené v univerzitnej knižnici, CPS-ke a jedálni nad smažákom… Skrátka, palec hore, Ray Nayler, palec hore.
No skrátka, Hora v mori má neskrývanú ambíciu byť nielen sci-fi, ale aj filozofickou úvahou o vedomí, jazyku, symboloch, vzťahoch, genderi, umelej inteligencii, ekológii. Autor nám podhadzuje hromadu háčikov s intelektuálnou návnadou, je na nás, na ktorú zaberieme a necháme sa navíjať. Nad ktorou sa zamyslíme. Akurát som sa nemohol ubrániť dojmu, že v skutočnosti chcel na nás hodiť premyslenú intelektuálnu sieť, len si nie som istý, či sa tak trochu nerozpadla, alebo nezamotala do prvoplánového eklektizmu.
Ale poviem, ako je, som v tomto rozpoltený, lebo zase chápem, že Nayler nechcel písať nejaký filozofický elaborát, že moje vnímanie miery je iné, než jeho, ono to ani nie je výčitka, len také spätné zamyslenie sa nad knihou. Že či vlastne nechcel priveľa muziky s primálo nástrojmi. Nič, nechám to tu visieť nezodpovedané, opustíme abstraktné myslenie a ukotvime sa v autorovom svete.
Dystopia na mori
Čo sa deje ťažko, lebo aj ten je dáky neuchopiteľný. Z náznakov chápeme, že ide o technologickú dystopiu, svet majú pod palcom korporácie, pričom najväčšou mocou oplývajú tie, ktoré ovládajú umelú inteligenciu. Aj keď zavše si čitateľ položí aj otázku, či to nie je naopak.
Pekne to zobrazuje otrokárska linka. Jeho väzením je loď riadená umelou inteligenciou, ktorá zvláda všetko: navigáciu, ochranu, spravovanie zásob a hlavne správanie posádky. Teda otrokov aj ich dozorcov. Ukáže sa totiž, že vlastne aj dozorcovia sú väzňami, prežitým symbolom minulosti, ktorá mala pomôcť zakryť všemocnosť technológie, klamať telom, že predsa len tá AI všetko nezvládne. A to u otrokov vzbudzovalo falošné nádeje. Až po vzbure, keď dozorcov zmárnia, sa jedna dozorkyňa pri umieraní len súcitne usmeje, otroci pochopia. Nič si nepomohli, akurát AI na seba prebrala aj dozorné aktivity. Tomu sa chce v skutočnosti vyhnúť, lebo z pohľadu výnosov a nákladov sú ľudia lacnejší než zložité stroje, ktoré je nutné neustále kontrolovať a udržiavať v chode. Technológie sú drahšie než ľudský život.
Robot si vyhodnotí, čo sa oplatí, čo nie, je vypočítavý, nemá dušu, človeka drží nažive len kvôli vyššiemu zisku. Ak algoritmus ukáže, že je človek trebárs vyčerpaný na smrť, nevyliečiteľne chorý, je to zbytočný náklad. Ekonomický aj fyzický, do mora s ním.
My ľudia sme lepšie roboty. S lacnejšou údržbou a ľahšie nahraditeľné.
V tomto zmysle sa môže javiť paradoxné, keď práve takéto chladné výpočty v závere primali tento „mozog“, aby otrokov v jednom momente zachránil. Stačilo mu to dodať „správne dáta“, z ktorých vyplynul „správny výsledok“. V tomto prípade si AI povedala, že síce sa potápa, ale skúsi zachrániť, koho môže. Lebo živý otrok, užitočný otrok. Síce na slobode, ale to nemusí trvať dlho. Veď aj pred otroctvom boli slobodní.
Aj som mal chvíľu tendenciu si to interpretovať tak, že sa autor pokúša o náznak rehabilitácie AI. Ale v skutočnosti len podčiarkol, že nešlo o nič dobré (ale vlastne ani o nič zlé, ak uvažujeme v týchto kategóriách), o nič ľudské. Žiadna empatia, lež chladný výsledok výpočtového výkonu, hra s pravdepodobnosťou.
K rehabilitácii síce dôjde, ale nie prostredníctvom otroka.
Matrix feat. Neuromancer
Umelú inteligenciu nám pomôže emancipovať hacker Rustem. Nebudem klamať, jeho koncept sa mi zdal taká vykradnutá zmes Matrixu a Neuromancera. Chlapík, čo sa akosi pripája do virtuálneho sveta, v ktorom napáda operačné systémy (v tomto prípade „myslenie“ androidov), aby konali tak, ako chce on, resp. objednávateľ.
Tu už je to pomerne priehľadné, základný konflikt spočinie vo „vzopretí“ sa objednávke. Nejaká zase na môj vkus príliš nekonkrétna organizácia, ktorá sa asi snaží zabrániť tomu, aby AI prerástla ľudského ducha. Ku katastrofe dôjde, keď kvôli tomu zahynie jemu blízka osoba, no a katarzia sa prejaví v uvedomení si, že ach, pokrok nezastavím.
„Evrim znamená „evolúciu“, čo je preňho dokonalé meno. Najskôr som si myslel, že táto myseľ je rovnako dômyselná ako ľudská, a práve v tom bola jej krása – ľudská myseľ, ale umelo zostrojená. … zistil som, že vôbec nejde o ľudskú myseľ. Táto je lepšia.“
K tomu vlastne ani nemám, čo by som ďalej. Azda len, že v úvode som hovoril o násilnom zbehnutí týchto príbehových liniek. Nedokázal som sa ubrániť dojmu, že sa to akosi rozpadá, že v skutočnosti čítam tri odlišné texty, pričom jeden je o ne/dorozumení:
Faktory, ktoré nám zabránia porozumieť takému odlišnému druhu, akým sú chobotnice, sú tie isté,ktoré nám nedovolia úplne pochopiť jeden druhého: nedokonalé predpovede, čo sa odohráva v hlave iného človeka, nepochopenie postavené na predpokladoch, zaujatosť a unáhlenie.
A leitmotívom ostatných dvoch je svet pretkaný technológiou síce človekom stvorenou, no tak vyvinutou, že človek ju už nedokáže nieže ovládnuť, ale ani pochopiť. Autor tematizuje oba problémy, len mi, nevravím, že prekážalo, ale obrvy dvíhalo, že miesto jedného románu čítam tri novely. Dobre, dobre, hacker Rustem tam zapadal o čosi lepšie než Eiko, ten bol ozaj trochu nazvyš.
Medzi nami, jeho príbeh vo mne zarezonovala najviac, zrejme to bude blízkosťou k tomu, čo by sa dalo označiť ako spoločenský román. Však som jej venoval asi aj najviac priestoru, ako to tak po sebe čítam…
Hora v mori, Best of Three
Ale: za posledné dva mesiace som sa pustil do troch do slovenčiny preložených žánroviek, tak trochu dosť ovplyvnený marketingom, lebo zovšadiaľ to vyskakovalo. Babel, ktorý som po 180 stranách (aj to len z úcty k dobrej robote prekladateľky Barbory Andrezálovej) čítania (a letmom prelistovaní záverečných kapitol) zaho… ehm… vrátil do knižnice, lebo autorka ma ako čitateľa svojou doslovnosťou vyslovene urážala. Nehovoriac o tom, že dej bol predvídateľný ako deti v hračkárstve a pri postavách sa mi zdalo, že autorka je na kreatívnom písaní plochých postáv a vešiakoch na názor. Ale aspoň sa jej podarilo pochváliť sa, aké má lingvistické vedomosti.
Potom More pokoja, čo je veľmi „vyhajpované“ sci-fi, ale pokoj z toho sálal taký, až to hraničilo s nudou. Nebolo to vyslovene zlé, ale často som si kládol otázku, že na kieho parom trávim čas čítaním tohto tuto, miesto niečoho iného. Wishlist mám predsa dlhý. Ale kým som nadobro stratil nádej a trpezlivosť, prišiel záver.
No a Hora v mori. To bol z tejto trojice jediný text, z ktorého som mal pocit, že autor vie, čo chce povedať a nepotrebuje poznámky pod čiarou, keby si to náhodou čitateľ dovolil nepochopiť (hej, na teba hľadím, Babel…).
Hora v mori je jeden z tých sci-fi textov, ktoré ho nútia rozvažovať ďalej. Zasadený v budúcnosti, súčasný zároveň. Plný technológií, a pritom človečina.
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.
Hora v mori (The Mountain in the Sea)
Autor: Ray Nayler
Preklad: Michal Jedinák
Vydal: Lindeni, 2023